Vstanem, pravá polovica tváre horúca. Už sa nemôžem dočkať, kedy si vytiahnem z mrazničky gelový vankúšik. Nastáva úľava. Raňajky tentokrát obmieňam. Namiesto výživy sa na mňa škerí jogurtový nápoj. Nedoprajem si ho však s vločkami, corn-flakesami a medom ako obvykle. Musím sa uspokojiť so samotným jogurtom. A tak sa moja energická každoranná bomba mení v strohé jedlo. Nie som náročná, uspokojím sa.
Vezmem si knihu, dostávam sa do tieňa mafie. Ten príbeh sa mi začína dostávať pod kožu. Napriek tomu, že hltám jednu stránku za druhou, chýba mi pobyt vonku. So štyrmi stenami si prestávam rozumieť.
- Kedy?! Kedy mi odpuchne pravé líce, kedy prestanem byť zmorená bolesťou, kedy už opustím túto "pevnosť"?
Stena akoby mi dala facku a odvetila: Nebuď nedočkavá! Všetko má svoj čas..
Pre človeka môjho druhu je čakanie strávené v byte, trestom. Chcem ísť von, prechádzať sa, fotiť. Čokoľvek.. Dokonca sa mi začína cnieť za prácou. Tie antibiotiká sú asi ťažký kaliber.
Rozmýšľam, čím si skrátim dnešný deň. Facebook vylučujem. Rozhodla som sa totiž, že si dávam od neho minimálne týždeň pokoj. Nesmejte sa, pre závisláka je to dlhá doba. Môžem ale prehlásiť, že po 4 dňoch ma omrzelo dumať nad tým:
-čo má kto nové
-kde všade bol, čo zažil, koľko barov za víkend vymietol a koľko sa ich ešte chystá dobyť..
-aké tanečné akcie som zas premeškala
-kto má ráno najväčšiu opicu, kto bol predošlý deň najhorším prasaťom, aká krava mu skrížila cestu (a podobné zveriny)
-čo vyšlo XX v teste : "Mám dnes ísť von s XY alebo nie? Som debil?" alebo čo mu poradí Meliško (atď, atď)
-kto "postne" čo najviac videí, fotiek, a pri tom stokrát zmení status + profilovku
Všetky tieto banality, ktoré sú terčom komentárov a "like-ov", ma akosi netrápia. Čudné.. keď som bola zdravá, žrala som im to aj s botami. Asi som fakt nebola zdravá už vtedy:)
Nič, z týchto premeškaných udalostí mi nie je ľúto. Až na jednu. Tá totiž pochádza zo skutočného sveta. Ušli mi všetky vernisáže Mesiaca fotografie :(
...
Rozhodla som sa spraviť si poriadok na notebooku. Neverila by som, že mám posťahovaných toľko zbytočností, niektoré aj dvojmo a kde mám tie zbytočnosti nahádzané. Táto činnosť mi zabrala pol dňa. 3 GB v koši.A to len z jednej zložky. Prestávam mať na to nervy, zbytok si nechávam nabudúce. To počká.
Vonku svieti slniečko. Pozerá mi rovno do očí. Neviem prečo, ale v poslednej dobe začínam byť sentimentálna. Fotím si západy slnka. Ružové zore kontrastujúce s čiernou Petržalkou.
Fascinuje ma, že každý deň sa končí inak. Starí Egypťania verili, že slnko je Boh Ré (alebo Ra), stvoriteľ všetkého. S každým ránom sa narodil, s každým západom zomrel. No na ďalší deň vždy vyšiel, bol večný. Mňa slnko dostáva do úžasu aj v tejto dobe. Dáva mi pocit energie, hreje ma na tele aj na duši. Pomáha mi prečkať ťažké chvíle s menším utrpením. Keď zapadne, viem, že zajtra vyjde zas. A to, čo ma čaká, je ešte len vo hviezdach.
Neberte tento článok príliš vážne, len si krátim svoj čas:)
