Mesiac v špitáli - I.časť - Chyba v programe

Autor: Michaela Brunovská | 28.4.2011 o 16:04 | Karma článku: 10,23 | Prečítané:  2270x

Zapínam si skype a v statuse nájdem jeden citát, ktorý som si tam pred časom dala: "Neřikej, že nemužeš, když nechceš. Protože brzy přídu dny, kdy to bude daleko horší: budeš pro zmenu chtít a pak už nebudeš moci." Jan Werich .. Až ma zamrazilo, aká som bola vtedy nadčasová, keď ma táto myšlienka oslovila. Všetko sa začalo jedno ráno ...

Zobudím sa, otvorím oči. Rutina. Niečo mi však nesedí. Obraz predo mnou akosi nie a nie zaostriť. Príde mi to divné, ale idem sa umyť a neriešim to. Rána býva človek predsa rozospatý. Chystám si veci do práce, raňajky, dilema pred šatníkom, kozmetický rýchlokurz, štekle - vyrážam z domu.

 

(hudba: Edit - Ants)

Pristihla som sa ako automaticky žmúrim. Skúsim to bez toho, vidím dvojmo. Všetci ľudia, lampy, chodníky.. sú dvakrát ! To snáď nie! Je mi jasné, že to nebude nedostatkom spánku ani slabou kávou. Ale obligátne si poviem: "To prejde."  Situácia vyriešená.

Každým dňom sa viditeľnosť zhoršuje. V práci zazerám na kolegov vysvetľujúc, že môj pohľad nie je ani smutný ani flirtovný, ale nepáčia sa mi s dvoma hlavami. A tak jedno oko zatváram. V pravej ruke myš, a môže sa robiť webdesign. Odchádzam medzi poslednými, chcem dokončiť načaté. Vonku je už tma. Čísla električiek rozoznávam s ťažkosťami. Dúfam, že som nastúpila do tej správnej.

Ani neviem ako, týždeň je preč. Hra na hrdinku a poctivého pracanta už prestáva byť vtipná. Piatok právo na prednáške. Ledva vidím na profesora, poznámky sú naškrabané neidentifikovateľnými znakmi. Prehliadam kamošky z tretieho radu odo mňa, ktoré na mňa kývajú. Začína mi byť jasné: treba s tým niečo robiť!

Pondelok som nechala u sekretárky lístoček: Idem na očné vyšetrenie. MB

A to bola moja posledná návšteva pracoviska. Očná lekárka vylúčila problém so zrakom, nakoľko mám na pravom oku len 1/4 dioptrie, čo sa rovná takmer nule. Poslala ma s mamou na Antolskú, značka: súrne!

Dúfala som, že ma neodbijú ako vo februári, keď ma po migrenóznom záchvate poslali domov s odporúčeniami k špecialistom. K tomu, prečo mi už vtedy nerobili CT hlavy, sa radšej nevyjadrujem. Pár hodín ležiac na posteli za závesom v strašných bolestiach, moje kvílenie opätoval len spoluležiaci na druhej strane svojím mrnčiacim baritónom. Tragikomédia..

Tentokrát ma však neodignorovali. Po rozhovore s niekoľkými lekármi a očnými cvičeniami s perom na entú, mi oznámili, že mi zavedú kanylu. Pýtam sa, čo to je. Vraj hnusná hadica :) Tá sa mi stala ešte na pekne dlhú dobu neskôr "pokrvnou kamarátkou".

" Budete cítiť sucho v hrdle a môžete mať pocit na močenie." dostávam upozornenie od muža v bielom plášti, čo mi vpichol kontrastnú látku. O pár sekúnd sa popisované príznaky dostavia. Nie je to nič hrozné, pomyslím si. Pomaly vchádzam do "turbíny". Už som absolvovala pred časom magnetickú rezonanciu kolena, takže viem, čo je to ležať desiatky minút bez pohybu. To mi paradoxne robí najväčší problém, pretože neviem kam si mám uložiť ruky, a potom trpím celú dobu v kŕči:)

Nakuknem na výsledný snímok. Akási čierna šmuha mi hovorí, že tá do mojej hlavy nepatrí. Stále si vravím, to bude nejaká chyba v programe, mysliac na Matkinov titul. Vraciam sa na Centrálny príjem, kde mi pán doktor neurológ ide oznámiť verdikt. Hospitalizovať ma na neurológií budú, ale dvojité videnie nie je hlavný dôvod. Vpravo v spánkovej časti mám cystu.. Mamina ma chytí za ruku, a vidím v jej očiach šok zmiešaný so strachom. Rozhodilo ju to viac ako mňa. Ja stále verím, že sa ma to akosi netýka. Neviem čím to je, ale ten flegmatizmus s dávkou nadhľadu ma s úsmevom neopustili doteraz. Je to zvláštne, pretože som vždy bývala streser. Možno to nazvať obranným mechanizmom? Kto vie..

Sestrička ma doviedla na izbu. Zoznámila som sa so spolupacientkou, staršou pani. Meno si už nepamätám, pretože za ňou následovalo ešte veľa ďalších. Vypočula som si za pár dní jej neľahký osud siroty a povedala som si, aké to majú niektorí ľudia v živote ťažké. Opäť mi potvrdila staré dobré "čo ťa nezabije, to ťa posilní" . Po nej prišla pani Ľubka, s ktorou sme si hneď sadli a vymenili čísla. Šla z nej neskutočná pozitívna energia. Snáď pôjdeme raz venčiť jej krásnu "havinku", ako ju často rada oslovovala.

Týždeň na Antolskej napichnutá na infúzie proti opuchu mozgu. Začína mi to už vážne liezť na mozog! Kanyla sa stala mojou pevnou súčasťou. Čakám, kým sa na Kramároch uvoľní miesto, aby ma mohli operovať. V nedeľu si ešte do zápisníka napíšem "posledné pocity pred". To som ešte netušila, že zďaleka nebudú posledné..

Sanitka ma preváža na Kramáre. Sedím v čakárni pred neurochirgickou ambulanciou. Rozprávam sa s lekárom, ktorého zaujme, že som ľaváčka a dopíše to k správe perom. Sestrička sa na mňa začudovane pozrie, že na oddelenie ísť nemôžem, pretože tam nie je miesto. To snáď nemyslí vážne! Človek týždeň na neho čaká.. Idem si vybaviť potrebné papiere, odovzdať do prijímacej kancelárie chorobopis a do šatne sako s topánkami. Blúdim po Kramároch s jedným okom. Je super, že som na to sama. Zmysel pre orientáciu mi sudičky zabudli pričarovať, a to mi momentálnu situáciu teda neuľahčuje.

"Neurochirurgická klinika" kričí predo mnou veľký nápis. "Kam - tam či tam?", pýtam sa. Rozhodnem sa zle, z mužského ma pošlú na opačný smer. Konečne správne. Sestričky mi pridelujú posteľ na tzv. "mediálke" (Intermediálna jednotka), kde ležia pacienti s vážnymi stavmi po / pred operáciou. Po ľavej strane chlapík, ktorý okrem toho, že je nemobilný, má aj zápal pľúc. Oproti jeden, čo rád vyskakuje z postele, a personál ma o radosť postarané. Do tretice jedna holohlavá žena v strednom veku. Na psychiku je to riadna sprcha. Mediálka žije. Sestričky, lekári majú priamo v nej pracovný kútik, stále sa tam svieti a o dušu vetrá. Fúka mi na ľavé oko, na ktorom som chytila prievan ešte na prednáške. Nakoľko mám zalepené to pravé (aby som nevidela dvojmo), na ľavom zrno od prievanu, zatváram radšej obe oči. Zakrývam si hlavu šatkou, pretože mi ten príval vzduchu nerobí dobre. Primár si potom zo mňa robil srandu, lebo si myslel, že som sa bála nákazy. Ešte pred tým, ako sa blesková vizita skončila, som stihla zakričať na primára, nech ma preloží na inú izbu, pretože mám slabú imunitu. Áno, bála som sa nákazy, aj keď tá šatka nebola prehodená cez tvár kvôli tomu:)

Moja prosba bola vyslyšaná, a prehodili ma o izbu ďalej, ktorá mala status obyčajnej izby. Jedna báseň. V noci zhasnuté, ticho, zatvorené okná.

Začína sa nová etapa..

 

pozn.: tento článok som písala na trikrát, aby som si príliš nenamáhala zrak, pokračujem nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?