Mesiac v špitáli - III.časť - 11.4. Deň D

Autor: Michaela Brunovská | 12.4.2012 o 23:13 | (upravené 12.4.2012 o 23:39) Karma článku: 14,04 | Prečítané:  1689x

"Mami? Čo sa deje, keď ťa operujú?" Pýtavala som sa kedysi. "Uspia ťa, a než narátaš do desať, nebudeš o sebe  vedieť.  Zaspíš na dlhú dobu. Potom sa prebudíš," dostala som odpoveď. Moja nočná mora bola, že ak by ma mali niekedy operovať, zobudím sa počas zákroku a všetko budem cítiť. Bŕrr ! Radšej som túto myšlienku zažehnala. Veď mne sa nikdy nič nestane ! Prešlo pár rokov a situácia ma vyviedla z omylu. Zrazu som postavená pred hotovú vec : operácia ! A nie hocijaká, operácia hlavy ..

šatková sezóna :)šatková sezóna :)

Ku podivu, keď prišiel čas, nechytám paniku. Beriem to normálne. Takto to má byť. Na svoj deň D si však musím v nemocnici/ach počkať. Najprv na Antolskej týždeň na infúzkach, kým sa uvoľní miesto na Kramároch. Po presune na Kramáre mám pred sebou ešte dlhú trať k operačnému stolu. Poradovník na oddelení nefunguje. Zasiahla ma nejaká krčná infekcia, nasadené antibiotiká. Dátum operácie sa oddiaľuje natoľko, že "k slovu" prichádza moja ženská perióda. To znamená presun o ďalší týždeň. Ide ma z toho poraziť. Nemáte niekto vŕtačku, šrobovák a pinzetu? Asi si tú cystu vyberiem sama.

Realita sa pre mňa skresľuje. Minúta má 120sekúnd, hodina 120 minút, deň 48 hodín. Bolo by to super, keby som mala čo na práci. Okolo mňa osobní lektori aspoň 3 cudzích jazykov, učiteľ klavíra.. Ale mám po ruke len knihu, ktorú nemôžem čítať (lebo nevidím) a sudoku, ktorým si dokazujem, že môj mozog ešte stále funguje. Moji blízki majú pre mňa pochopenie. Stali sa mojimi dodávateľmi hudby a audio poviedok. Hudba rozhodne patrí medzi najlepšie vynálezy na svete!

Chýba mi pohyb. Chcem cítiť čerstvý vzduch, behať po vonku pod nočnou oblohou. Robiť bežné veci - vstávať, ísť do práce, stretávať sa s ľuďmi, jesť domácu stravu, spať vo svojej posteli. Ilúzia.

Bývam slabá, krúti sa mi hlava, všetko vidím dvojmo. Som podráždená a už ma to tu nebaví. Počula som už o  dvoch verziách operačného zákroku. Pri tej prvej mi zavedú pod kožou hadičku smerom od hlavy do žalúdka. Druhá možnosť je riešenie iba v rámci hlavy. Našťastie sa chirurgovia dohodli na druhom spôsobe. Dostávam prisľúbený ďalší termín. Pondelok 11.4. Verím, že je definitívny. Večeru mi zobrali, takže predsalen..

Ráno si kreslím obrázok podľa rozprávkovej knižky od Dobšinského. Rytier na koni s princeznou opodiaľ. Nestarnúca romantika. Z pokojnej zábavky ma vytrhne sestrička. Je čas. Chcem si nechať odložiť svoje dva copy, a tak ju poprosím či mi ich neodstrihne ešte pred nekompromisnou prácou holiča. Neváha, a nožnice lietajú jedna radosť.  "Mohla by som kľudne byť aj kaderníčka!" Vidím jej rozžiarené oči a dávam jej za pravdu. Ešte spoločná foto - pacient a stylistka - poslaná mmskou frajerovi a mame. Goodbye lidi, idem pod nôž!

Mladý modrooký chalan s holiacim strojčekom v ruke už čaká na chodbe. Dokončí sestričkine dielo. Musím sa vyzliecť do naha. Okolo seba mám len biely "prehoz". Aj tak sa hanbím, lebo mi vidno zadok. Pripadám si ako Jack Nicholson vo filme Something's Gotta Give. V operačnej sále vládne oceľová strieborná. Nachvíľu ma premkne strach. Ak by sa dal chlad krájať, tak presne tu. Trochu si robím srandu. Pravdepodobne obrana voči svojej slabosti. Anesteziologička má na vec však iný názor a uzemní ma, že tu ide o život. Stíchnem. "O chvíľu pocítite únavu a zaspíte," znejú inštrukcie po dvoch vpichoch do žily (prvý nevyšiel). Pozerám okolo seba.. nič.. nič... dokelu, to asi neúčinkuje! Veď ja som stále hore! Ešte pred tým ako ma chytí panika, spím. Akoby uťalo.

Sníva sa mi o nejakom puberťákovi v šiltovke v teniskách, ktorý je vrahom. Stojí v presklenom modernom výťahu, tvári sa flegmaticky. Jeho ďalšia obeť som ja. Výťah pomaly postupuje dolu. Blíži sa ku mne. Dvere sa otvárajú..... a....... v tom otvorím oči. Cítim sa ako mechom praštená. Okolo mňa pobehujú ženy v plášťoch. Všetko vidím rozmazane a trhane. Zdá sa mi akoby som bola v hre SIMS. Práve som dostala nový život. Hlava ma ukrutne bolí.

Vraj sú dva typy pacientov, ktorí sa prebudia po anestézii - agresívni a pokojní. Ja som bola bohužiaľ ten prvý typ a narobila som poriadny cirkus. Vidím M. práve v momente, keď ju privážajú zo sály do postele oproti mne. Pripadá mi krásna, aj keď je holohlavá. Keď sa prebudí, robíme si naprieky a škriekame po sebe ako malé deti. Lezieme tým všetkým na nervy. Doktori krútia hlavou: "Toto sme tu ešte nemali!" Môj chirurg prechádza okolo. Je celý zhrbený, kruhy pod očami a vlasy dupkom. Asi som mu dala zabrať.

Čas sa vlečie neuveriteľne pomaly. Najviac ma trápi plný močový mechúr a nemožnosť ísť na záchod. Na bolesť hlavy nezaberá žiadny trápny Novalgin. V zúfalstve si nechám zavolať sestričku, čo ma strihala. Mám ju rada, potrebujem útechu. "Miška, to je normálne, že vás to bolí. Veď teraz vám otvárali hlavu. Nebojte, bude to dobré!" Ten deň bol pre mňa nekonečný. Stále som sa pýtala koľko je hodín, akoby na tom záležalo.

Ráno prišla rehabilitačná sestra.

"Ideme sa posadiť, dobre?"

"Neviem ako vy, ale ja sa určite neposadím," pomyslela som si v duchu.

Bola som prinútená sa nielen posadiť, ale aj zjesť trošku chleba. Ak ste po operácii hlavy, verte mi, že to vôbec nie je brnkačka. Nasledujúce dni sme obe s M. statočne bojovali. Naše dobré a zlé dni sa striedali - keď ja som mala ťažký deň, ona sa usmievala a robila prvé kroky. Keď bolo zle M., usmievala som sa zase ja. Človek si nevie predstaviť koľko činností nie je samozrejmých - jesť, sedieť, chodiť, ísť na záchod.. Moje prvé kroky boli ako kozmonaut vo vesmíre. Rovnováha je narušená. Kráčať dozadu? Nemožné ! Každý deň som cvičievala s výbornou fyzioterapeutkou. Najhoršie na tom boli jednoznačne "platničkárky". Tie si  nebudú môcť po operácií ešte dva mesiace sadnúť. Iba ležať alebo kráčať. Vtedy som pochopila, že "my s hlavami" sme na tom celkom dobre.

Najviac ma však ubíjal fakt, že môj zrak sa stále nezlepšil. Lekári ma upokojovali, že nerv, na ktorý cysta tlačila potrebuje čas na zregenerovanie. Trvalo asi mesiac aj pol kým sa upravil. Najprv sa mi zdalo, že dokážem na okamih zaostriť na šálku, a ona ostane v počte 1. O sekundu sa vráti do zdvojenej formy, sú z nej šálky dve. Postupne sa táto doba klonovania vzdiaľovala, a veci okolo mňa som videla správne. Ten pocit bol úžasný. Ja vidím, ja vidím !!!

Píše sa rok 2012. Ubehol rok aj 1 deň od vyššie spomínanej operácie. Bol to ťažký rok. Boj samej so sebou, so svojím zdravím, sebavedomím, krásou, psychikou.. so svojou podstatou. Za tých 12 mesiacov mi stihli narásť vlasy, mám prácu, ktorá ma baví a cítim sa/vidím výborne. Snažím sa užívať si každú voľnú chvíľku a vážim si svoje zdravie. Po boku mám svoju rodinu a  skvelého frajera, ktorý to nevzdal.

Všetkým Vám patrí moje Ďakujem !

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?