Nuda? Nemám čas!

Autor: Michaela Brunovská | 16.4.2012 o 1:45 | Karma článku: 9,87 | Prečítané:  659x

Napadá vás niekedy myšlienka, aké by to bolo, keby ste si mohli robiť, čo by ste chceli? Keby ste mali veľa času? Nemuseli chodiť do práce, školy.. nikam.. Potom si len povzdychnete - realita je iná. Keď sme boli deti, táto sloboda bola pre nás prirodzená. No už vtedy nám boli vštiepené isté pravidlá - umyť si zúbky ráno a pred spaním, ísť do škôlky, neskôr domáce úlohy.. A nie nadarmo, ale za účelom vytvorenia si denného režimu. Vedieť rozlíšiť povinnosti a voľný čas. S pribúdajúcim vekom sa pomer týchto dvoch "ingrediencií" mení, prevládajú povinnosti. Čo sa však stane, ak sa situácia obráti? Zobudíte sa .. a pred sebou máte 24 hodín. Naplní sa vaša túžba dokonalého využitia času?

 zdroj: internet

Skúsim vám priblížiť ako som to "zvládala" ja. Začnem pekne od začiatku:

Do práce som chodievala v zlom zdravotnom stave - bolesti kolena, neskôr aj hrozné bolesti hlavy a rozdvojený zrak - ktoré ako sa neskôr ukázalo, neboli príznakom migrény. Bola som hlúpa, a v takomto stave som si vláčila ešte aj vlastný notebook do práce, a s jedným okom zavretým, zastretým žaluziím, som sa pokúšala robiť grafiku, skenovať šanóny.. Pracovala som aj doma, ako posadnutá. Nehovoriac o tom, že pracovnú zmluvu som si vybojovala asi po dvoch mesiacoch. Šéf zatiaľ hlásal veľké posolstvá o práve a spravodlivosti na verejnosti, a rozbiehal kampaň svojej politickej strany.

Musím sa priznať, mala som tú prácu rada. Super kolegovia, neformálna atmosféra, vlastný pracovný kútik, grafické zameranie.. Konečne som nepredávala v obchodnom centre. Pamätám si posledný deň -  nechala som kolegini oznam, že idem k očnej. Ešte v ten deň som skončila na Antolskej s diagnózou, trošku inou ako som očakávala - mozgová cysta.

Práca sa skončila fiaskom. Za dva odpracované mesiace som dostala 136 EUR, almužna. O tieto peniaze počas môjho pobytu v nemocnici museli bojovať moji blízki. Zamestnávateľ vedel ako som na tom, a predsa nemal kúsok hanby, a odmietol ma vyplatiť. Napokon sa zistilo, že zmluva nebola platná, pretože ju podpísal iba nejaký radový zamestnanec, nie konateľ firmy. Myslím, že ani nemusím menovať, verím v karmu.

Po 5 týždňoch, ktoré som strávila na Antolskej a na Kramároch som sa ocitla konečne doma. Vtedy boli veľkonočné sviatky. Po operácií sa mi však zrak hneď neupravil, potrebovala som nejaký čas na rekonvalescenciu. Očná mi neodporučila čítať, pretože čitanie by spôsobilo namáhanie nervu a bolesť hlavy. V škole mi skončili prednášky a nasledovalo skúškové obdobie. Medzitým hluché obdobie. Mamina sa mi snažila vybaviť individuálne štúdium. Už vopred som vedela, že je to blbosť. Musela by som ho jedine prerušiť, a to som nechcela. Tak som sa zaťala, a vymyslela som si nový spôsob učenia. Všetko som si nahrávala do počítača, a potom púšťala. Učenie počúvaním som mala vyskúšané ešte v prvom ročníku na strednej na geografii - písomka za 1. Presne tak to fungovalo aj teraz. Ležiac pri Draždiaku sa mi v sluchátkach prihovára môj hlas so študijným textom. Neviem čím to je, ale človek funguje na výzvy - ak mu niekto povie -  to nedokážeš! na to nemáš.. - akoby sa naštartoval. Pocit hnevu vystrieda chtíč, a odrazu dokáže veľké veci. So šatkou na hlave a odhodlaním som prišla medzi spolužiakov. Cítila som na sebe udivujúce pohľady. Nič príjemné. Ale ja som to nevzdala. Skúškové som skončila úspešne, najlepšie hodnotenia za celé svoje štúdium.

Pobyt doma mal však aj tienisté stránky - nechodila som medzi ľudí, strácala som kontakt so svetom. Pevnou súčasťou ostali len stretnutia s mojím frajerom, málokedy s kamarátkami. Odrazu som si prestala veriť, a aj keď som mala možnosť ísť do spoločnosti, odmietla som. Mala som pocit, že už nedokážem komunikovať, a ani nemám čo povedať. Sociálne som sa izolovala. Keď skončila škola, všetko sa zhoršilo. Moja kvázi jediná povinnosť sa vytratila. Začala som sa od nudy prejedať. Pohľad do zrkadla na vyholenú hlavu a jazvu po operácií ma ubíjal. Sebavedomie postupne klesalo na bod mrazu. Nasledovali úzkosti a výčitky.

Mala som kopec času - mohla som pracovať na svojej bakalárke, fotiť o stošesť, písať, robiť všetko, čo ma baví. Samozrejme v rámci môjho vtedajšieho zdravotného stavu. Ale ja som upadla do apatie. Nebola som až taká silná, ako si ľudia mysleli.

Silu som našla až v októbri, keď som nastúpila do novej práce. Spočiatku som mala obavy ako to zvládnem, strach z ľudí a prostredia. Veľmi rýchlo som sa však adaptovala, a všetky nepríjemné emócie opadli. Začala som si užívať každodennú rutinu. Budíček o siedmej ráno, kombinatorika mhd-čky, pracovné povinnosti, prechádzky na ceste domov. Neskôr som k tomu pridala aj cvičenie - pondelok a stredu, kurz angličtiny - utorok a štvrtok. Piatky doplnili prednášky v škole. Program na celý týždeň zaručený. Nuda? Nie je kedy nudiť sa!

Vďaka cvičeniu som schudla 7kg. Kurz angličtiny skončil, čo mi je ľúto, pretože ma nesmierne bavil. Lenže v tom kolobehu som celkom zabudla na školu. Pred sebou mám skúškové obdobie, bakalárka mi ukazuje varovný prst.

Opäť som sa dostala do pracovného ošiaľu, takže možno by som mala trošku pribrzdiť. Poučenie z minulosti už mám. Napriek tomu sa cítim byť veľmi šťastná. Nielen preto, že robím, to čo ma baví, ale aj preto, že mám okolo seba skvelých ľudí. Som im vďačná za oporu, ktorú v nich mám. V dobrom aj v zlom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?