Tí z rozvedených, neúplných rodín nepotrebujú odo mňa počuť veľa. Len súhlasne kývnu hlavou a povzdychnú si. Vedia, že niektoré veci sa slovami vyjadriť nedajú. Bolesť je zapísaná v očiach.
Cestovať sama? Sama na horách? A vôbec - byť sama? Nepredstaviteľné!
Z (reakcií) väčšiny ľudí mám dojem, že nedokážu existovať sami. Pociťujú neustále nutkanie zdieľať s niekým posteľ, jedálenský stôl aj myšlienky. Niektorí vyžadujú aj odprevádzanie na toaletu.
Majú strach postaviť sa tvárou v tvár svojim nedostatkom, obavám, fóbiám či naopak skrytým túžbam? Nezadupali vlastnú podstatu na úkor bábkového divadla?
Človek je tvor spoločenský, to áno. Nie však na plný úväzok - bez prestávok, dovolenky. V prvom rade by sa mal naučiť fungovať sám so sebou, aby mohol byť plnohodnotným spoločníkom. Môj názor.
A tak mi tento plán nikto nevyvrátil. Argumenty, že mi bude smutno alebo bude druhým smutno za mnou, som neakceptovala. Nepovažujem ich za opodstatnené. Smutno by mi bolo, keby som ostala v Bratislave, a opäť prežívala to, čo posledné roky.
Čo je to vlastne domov? Domov je tam, kde si ho spravíme, kde sa cítime dobre. Prečo sa viazať k jednému miestu? Najväčšiu istotu nosíme aj tak v sebe. Naše telo je ako ulita slimáka, pancier korytnačky, gro sa skrýva vo vnútri. To je to miesto (alebo malo by byť), kde môžme nájsť útechu, povzbudenie či pokoj. Kedykoľvek a kdekoľvek.
Často hľadáme pomoc v okolitých vodách bez toho, aby sme čo i len nazreli do našej studienky. Niektorí sa svojmu odrazu dlho vyhýbajú. Ak sa predsa len odhodlajú otvoriť oči, nevychádzajú z údivu. Studňa vyschla. Nečudo, keď roky chátra. Ostalo len sucho, prázdno a ticho, v ktorom sa ozýva iba beznádejný hlas. Nikdy však nie je neskoro začať odznovu - nájsť prameň a priviesť ho na správnu cestu. K samote patrí spolupatričnosť. Moje slová potvrdil aj nápis v chatke na Kláštorisku. Ale nepredbiehajme.
Príprava
Privát vybratý, rezervácia potvrdená, lístky kúpené - pri všetkých negatívach, ktoré virtuálna realita má, ponúka napr. aj tieto plusy, ktoré sú na (ne)zaplatenie! Žiadna cestovka, čakanie v nekonečných radoch s nervóznymi ufrflanými ľuďmi, stratené miesta a číslice v okienku medzi mnou a pokladníčkou. Jasné, kedysi internet nebol, ľudia spolu (možno) viac komunikovali, ale to je už na inú tému. Ale prečo si neušetriť kopec nervov, ak sa to dá? Rečnícka otázka :)
Moje nervy ostali aj tak roztrúsené v regáloch a kabínkach obchodov pri hľadaní chýbajúcich doplnkov turistického zimného výstroja. Najmä nákupné centrá sú hotovými vysávačmi energie, a osobne sa im z ďaleka vyhnem, pokiaľ je to možné. Človek sa tam nachodí za dva dni takmer ako na horách. S tým rozdielom, že po turistike sa energia vráti aj s dávkou endorfínov, a po nákupnom maratóne prídete domov totálne „vyšťavení" - fyzicky, psychicky a často aj finančne.
Murphyho zákony nikdy nesklamú, a tak ak sa vám má rozpadnúť jediná cestovná taška večer pred odchodom, verte, že sa už práve pára prvá nitka. Prečo sa o jedenástej nevenovať šitiu? Spánok predsa počká. Navyše triafanie bavlnky do očka ihly v neskorých nočných hodinách by mohla byť športová disciplína - tréning zraku Skills: pro :)
Odchod - 22.12. Deň I.
Ranný budík na 4:45 odštartuje rýchle raňajky - ovocie, čaj a káva. Na stole mám polepené lístočky s upozorneniami, na čo nesmiem zabudnúť. Zabaliť si prezuvky, vziať si trekové palice z predsiene a vybrať z bankomatu peniaze. Pri bankomate ma už čaká taxík, moja neplánovaná, ale nutná alternatíva voči MHD. Obligátny rozhovor „kam a prečo" sa opakuje s vodičom.
„Vy sa idete.. ako sa to hovorí.. upratať."
„Presne tak." teším sa, že to niekto pochopil.
„Kedy sa vraciate?"
„Dvadsiateho piateho."
„Hm, tak to nemám službu," povie akoby sklamane, „tak sa aspoň na tých horách zamyslite, prečo som vám dal zľavu 20 centov." dodá s úsmevom, keď platím 5 Eur namiesto 5,20.
Odchod vlaku má rýchlik Váh o 5:53, nastupujem o 5:48. Ledva sa usadím, a už sa vyráža. To bolo o chlp, pomyslím si.
Päťhodinová cesta sa začína. Juchú! Spoločnosť v kupé mi robí mamička so synom vo veku asi 13 rokov. Pozdravím, ale chlapec na mňa iba hypnoticky pozerá. Neskôr z jeho gest pochopím, že je hluchonemý. Oproti mne sedí upravený tridsiatnik v košeli, na ruke sa mu lesknú draho vyzerajúce hodinky. Uprene hľadí do notebooku. Zo slúchadiel znejú dialógy. Striedavo pozerám z okna, čítam, píšem (áno, ako klasik, pero a papier), sem-tam si niečo odhryznem a odpijem si z čaju z termosky.
Môj pokoj naruší škripot dverí. Vstupuje vysoký blondiak s obrovským ruksakom na chrbte. Pri vykladaní batohu mu spod rukáva vystupujú modré žilky na napnutých svaloch. Má veľké modré oči a výrazné črty tváre. Nie je to môj typ, má však v sebe niečo magické. Viem si ho predstaviť pred objektívom. Kto je fotograf, možno pochopí túto úchylku, neustále skúmať ľudské tváre - každý záhyb pokožky, dopad svetla, farbu dúhovky..
Keď už neudržím viečka otvorené, schrupnem si. Ako náhle však zbadám prvý sneh v Trenčianskej Teplej, viem, že už nezaspím. Postupne sa predo mnou vynárajú vrcholky hôr. Slnečné lúče zafarbili zasnežené stromy do ružova. Na tvári mám priblblý úsmev, ale je mi to jedno. Viem, že to bude stáť za nič, no aj tak spravím zopár záberov.
Ako prvý vystupuje „pán elegán" vo Vrútkach. Som rada, pretože jeho Linkin Park ma vyslovene rušil. Liptovský Mikuláš je konečná zastávka „blonďáka". Keby som našla kúsok odvahy, mohla som ho aspoň osloviť. No nič, nechám to na osud:) Matka s chlapcom sa lúči v Poprade. A mne ostáva asi pätnásť minút, kým prídem do Spišskej. Po vyše päťhodinovej ceste si vystriem nohy, skvelý pocit.
Na stanici v SNV sa mi okamžite predostrie miestna rómska komunita - sú všade, a je ich veľa. Prekrikujú sa jeden cez druhého, krik sa mieša so smiechom. Je sobota 22.12., určite nikto nebude na informáciách, ale pre istotu to skúsim. Nemýlila som sa. Ozve sa vo mne skrytá diskriminácia, a spýtam sa jedinej „bielej" panej sediacej na lavičke:
„Neviete z ktorej zastávky mi ide autobus do Hrabušíc?"
„Hrabušice? To je pri čom? Skúste ísť naspäť do Popradu."
Touto odpoveďou ma nepotešila. Ešte jeden neúspešný pokus u okoloidúceho upratovača. Obzerám sa v stojacich autobusoch, či v nich nie sú vodiči. Nikto nikde. Napokon začujem hučiaci motor, a poteším sa. Nástupište číslo 16 je miesto, kam mám namierené. Na ten istý autobus so mnou čaká aj početná skupina cigánov. Médiami podnietený strach vo mne vyvoláva pocit, že ma chcú všetci okradnúť, len čakajú na správnu príležitosť. Radšej sa ani nepozriem na mobil, tašku a ruksak držím pokope stranou. Keď príde starý dedko, nejaký študent a staršia pani s malým dievčatkom, ktorí sú „bieli", napätie opadne. Hanbím sa za svoje predsudky, o ktorých existencii som netušila. Toto poznanie je pre mňa, tolerantného liberála, sklamaním.
Prichádza vytúžený autobus. Rómovia sa tlačia jeden cez druhého. My štyria nastupujeme poslední. Pred seba púšťam starého pána, aby na neho vyšlo miesto a nemusel dlho stáť.
„Veď pôjde ďalší," odvetí mi s úsmevom. Áno, o dve hodiny. Nemotorne hodím tašku na schodíky.
„Dobrý deň, do Hrabušíc vás poprosím, študent."
Sympatický pohľadný šofér (šťastie na pekných chlapov nemám každý deň) sa usmeje a vydáva mi mince.
„Prosím vás, koľká zastávka to je?"
V hlave preratúva. Preruším ho: „Môžete mi dať aspoň nejako najavo, keď tam budeme? Zakričať alebo tak?" skúšam.
„Ok, dám vám vedieť."
Idem si sadnúť, kým mám ešte kam. Naše pohľady sa stretávajú v spätnom zrkadielku pri každom zastavení autobusu. Nikdy neviem, či to je znamenie alebo potenciálny flirt. Keď však odčíta z mojich pier „Už?", a kývne hlavou na znak nesúhlasu, škrtám prvú možnosť. Ostávam sedieť a opätúvam úsmevy:)
Romanca ako zo Steelovej sa končí, vystupujem. Slušne sa ešte poďakujem, a znova dúfam, že osud bude milostivý. Z môjho zasnívaného pohľadu ma okamžite vytrhne rachot. Nejaké decko hádže na zastávku piráty. Začínam mať obavy, kam som to vlastne prišla.
Hneď na ulici ma osloví mladé cigánča:
„Dobrý deň! Ty nie si odtiaľto, že?"
Ani nemusím odpovedať, myslím, že odpoveď je jasná každému miestnemu.
„Odkiaľ si?"
„Z ďaleka." odvetím. Z jeho zarazeného pohľadu usudzujem, že takúto odpoveď nečakal, ale musí sa s tým zmieriť. Nebudem roztrubovať odkiaľ som prišla. Najmä keď je Bratislava tŕňom v oku mnohých Slovákov a „Blavákom" prisudzujú tie najhoršie prívlastky - arogantní, hlúpi, drzí, nepríjemní, patria medzi tie krajšie slovíčka.
Nachádzam sa na Obchodnej. Táto však nie je plná obchodov a barov, ale rodinných domčekov s rozbitou cestou uprostred. Už iba nájsť správne číslo domu. Použijem „priateľa na telefóne", lebo mám hlavu deravú, a zabudla som ho. Nikto mi to nedvíha, znervózniem. V tom momente stojí predo mnou chlapík:
„Brunovská?"
A viem, že som na správnom mieste. Vchádzam do domu, izba je útulná a väčšie teplo ako v podnájme.
„Zložte sa, vybaľte, papiere vybavíme potom." nechá ma osamote.
V kuchyni si odpíše môj občiansky, zaplatím 21 eur na 3 noci. Sedíme nad mapou Slovenského raja. Vidno, že tu žije „nejaký ten piatok", a o niekoľkohodinových túrach hovorí s ľahkosťou ako o prechádzke v parku.
„Tu pôjdete po zelenej, vrátite sa po žltej.. Tu sa zastavte, pekný výhľad.. Tu si dajte pozor, sú tam popadané stromy...Toto máte v lete zvládnuté za desať hodín, v zime za dvanásť." cestuje prstom po mape. Na sucho preglgnem. Postupne mi dochádza, čo som to vlastne spáchala. Moje hrdinstvo a zdanlivá sloboda končí už nad zeleným zdrapom papiera. Všetka poctivo zohnaná výstroj sa rozplýva ako snehová vločka. Ostáva len blikajúci nápis „Nemáš orientáciu." za ňou „Skúsenosti" a za najbližším rohom „Kondíciu." Tretí nápis ma straší najmenej, spolieham sa, že vyťažím zo zásob mojich bateriek. Skúsenosti však nezískam, a orientácia v priestore je môj kríž odjakživa.
„To musíte byť tvrdá povaha, keď idete sama. Ani ja by som si netrúfol. A to už chodím do Raja skoro celý život."
Mlčím.. lebo viem, že nie som tvrdá povaha, len odvážny blázon.
„Ale dneska mi volali Poliaci, čo sa sem-tam zastavia, že prídu. Wieslaw je už starý pán, ale bol horolezcom. Dovolím si povedať, že pozná tieto hory lepšie ako ja. Chodieva sem viac ako 15 rokov. Niekedy sám, inokedy s priateľkou. Volali, že sa dnes večer zastavia. Tak ak chcete, skúste sa k ním pridať."
Odľahne mi, som zachránená. Samota - nesamota, ale do hory sama nelez!
Sú asi dve hodiny, idem sa prejsť po okolí. Mám dilemu, či zdraviť ľudí, pretože viem, že na dedinách to býva zvykom. A tak radšej zdravím. Väčšina odzdraví, niektorí mi len vrátia čudný pohľad. To, že nie som tamojšia, je okamžite poznať. Mám na sebe lyžiarsku bundu, čiapku, turistické topánky, a stále mi je zima. Miestne ženy majú prehodené tenké kabátiky, čižmičky - o čiapke či šále ani chýru ani slychu. Mierim ku kostolu. Nie som veriaca, ale obdivujem architektúru. Idem sa teda pozrieť dnu. Ľudia sa schádzajú zo širokého okolia. Čakajú v rade na troch farárov. Po krátkej, inokedy dlhšej spovedi, si prečítajú z modlitebnej knižky pár veršov, poklonia sa a odchádzajú. Premýšľam nad svojimi hriechmi a viem, že ich musím spracovať sama.
Od môjho ubytka vedie priama štreka k hore. Idem to teda omrknúť. Z jednej strany konský ranč, z druhej akási továreň. Smrad z dymu sa mieša s arómou po hnoji. Od dobrého vzduchu to má ďaleko. Po ceste stretávam troch chlapcov na bicykli, už niekoľkýkrát za deň. Nemôžem si nevšimnúť ich pohľady a smiech. Nečudujem sa im, aj ja by som sa na sebe smiala. Vyjavený pohľad, foťák v ruke, navlečená ako cibuľa. Mne zas príde zvláštne bicyklovať sa po snehu. Opodiaľ sa ďalšia partia chalanov spúšťa z kopca na sánkach. Stretávam aj otecka so štyrmi malými drobcami, ktorým spod otepľovacej súpravy vykúka len nos. Ledva prepletajú nôžkami, ocko ich však neprestáva povzbudzovať.
Keď sa vraciam „domov", pomaly padá tma. Vo vchode sa stretnem s domácou:
„Celkom teplo je vonku, že?"
„Teplo?" neskrývam začudovanie zimomravého mestského človeka.
„U nás je stále zima. Zvykneme kúriť už od augusta." oboznamuje ma s miestnou klímou.
Spravím si polievku, čaj a ľahnem do postele. Čítam Nota Bene a Slovakia Spectator (do ktorého píšu aj moji spolužiaci), robím si zápisky a vychutnávam si pohodu. Tá trvá dovtedy, kým príde spomínaný poľský párik. Zvítajú sa s majiteľmi. Z kuchyne počuť smiech, tu ulej, tam ulej, čaj s rumom. Pokojný dom sa v priebehu pár minút mení na kabaret.
23.12. Deň II. - 6, 5hod.: Hrdlo Hornádu - Zelená hora - Kláštorisko - späť
Budík na 6:30 vyšiel nanivoč. Tak dobre sa mi už dlho nespalo. Zaklapla som ho a snívala ďalej. Vstala som asi o dve hodinky neskôr. V kuchyni som sa stretla s mojimi susedmi z vedľajšej izby.
„Teší ma, ja som Michaela." zoznámila som sa s Wieslawom, 73 ročným pánom a Alicou (58) z Varšavy. Samozrejme, že ich vek som sa dozvedela až ďalší deň, môj odhad bol však správny. Im odhad nevyšiel - nie, nemám 16J
Kým som si pripravovala raňajky, odišli. Najprv ma chytila panika, že sa k nim teda nepridám. Potom ma však napadlo, že možno šli do obchodu a vrátia sa. Nemýlila som sa. Čoskoro rozvoniavala celá kuchyňa po praženici a klobáske. Opatrne som sa ich spýtala, či môžem ísť s nimi do hôr. Strach ma jednoducho dobehol. Súhlasili, a ja som si s malou dušičkou musela priznať, že je skvelé mať spoločnosť.
Šla som sa obliecť, vrstva po vrstve. Ako prvé ma zradili mačky. Nie tie zvieracie, ale neživé. Dvakrát sa mi rozviazali, skoro ma porazilo. Ešteže Ala s Wieslawom kráčali vychádzkovým tempom, inak by som ich nedobehla. V duchu som nadávala, že darmo mám mačky z Mammutu, keď si ich neviem správne nastaviť a zaviazať. Oľutovala som kúpu malého ruksaku, v ktorom nebolo miesto na ich odloženie. Bála som sa, že keby som sa vrátila domov, stratím ich z dohľadu. Vzala som ich teda do ruky, a utekala za nimi v nádeji, že ich ruksaku sa priestor nájde. Tak sa aj stalo. Chcela som zobrať plecniak na chrbát ja, cítila som sa trápne, že starému deduškovi ešte pridávam náklad. Odmietol. Celú cestu si ho striedali s partnerkou. Pomaly sa predo mnou otváral Slovenský raj. Terén bol celkom v pohode, sneh zakryl všetky skaly. Strašiakom sa stal ľad - či už ten viditeľný alebo skrytý pod snehom.
Celú cestu sme sa perfektne dopĺňali. Oni mali vzácne skúsenosti, znalosti a orientovanie v priestore, ja som bola stelesnenie mladíckej roztopašnosti a energie. Poznali každý strom, značku, skratku, kým mne sa zdalo byť všetko rovnaké - všade stromy a sneh.
Obdivovali moju termo - kuklu, ja ich otužilosť. Wieslaw mal bundu stále rozopnutú, pod ňou tenký svetrík, košeľu a rifle!
„Majkla, ako vy poviete tales?"
„Príbehy, rozprávky."
„Po polsku bájky."
Rozprávame sa popri chodení. Vysvetľujem mu, že aj slovenská lexika pozná bájky, ale s iným významom. Ako príklad uvádzam Ezopove bájky, príbeh o zajacovi a korytnačke, prvé čo ma napadlo.
„Mravné ponaučenie?" pochopí Alica.
Takýchto debát sme mali ešte niekoľko. Keď sme si navzájom nerozumeli, prepli sme do angličtiny. Wieslaw rozpráva viacerými jazykmi - vie perfektne po anglicky, švédsky, fínsky, a samozrejme česky, slovensky sa dohovorí. Občas prichádzalo k drobným nedorozumeniam, tie sa však vysvetlili na druhý deň večer pri slovníku sprevádzané smiechom.
Príroda navôkol bola krásna. Známi mi pred odchodom vraveli, aby som porobila veľa fotiek. Počas chodenia po rebríkoch, stúpania po šmykľavom povrchu, však sotva vytiahnete brašňu z ruksaku. A tak som sem-tam spravila záber aspoň mobilom. Tie najvyššie a najkrajšie miesta však odfotené nemám. Človek si totiž rozmyslí, či si obrázok uloží do pamäte alebo jeho fotka môže byť posledná. Pád do ľadovej rieky Hornádu alebo niekde na skalu určite nie je príjemný. Po niekoľkohodinovej šľapačke sme sa dostali na planinu Kláštorisko (820 m.n.m.) - ruiny z Kartuziánskeho kláštora z 12. storočia, ktoré sa stali v dnešnej dobe jediným turistickým centrom v Slovenskom raji. Spája Čertovu sihoť a Glac. V lete tam vraj býva veľmi veľa turistov, a je zvykom priniesť nejaký suvenír. Teraz sme tam však boli sami. Chvíľu sme si oddýchli, dali si čaj, keksík, jablko. Nakŕmili sme aj malú myš, ktorá vyliezla z diery, a šli sme naspäť. Chcela som spraviť pár záberov Nikonom. Po troch fotografiách som so zmrznutými rukami horko ťažko odložila foťák naspäť do brašne. Dať si dole rukavice hraničí s omrzlinami.
Cesta späť je náročnejšia. To ma však vôbec neprekvapilo, vždy sa ide dolu horšie. Najmä po ľade. Paradoxne ma z chodenia neboleli nohy, ale ruky. Môj zvyk pravidelne chodiť po schodoch, a celkovo rýchla chôdza, mi asi neboli na škodu. Svoju slabinu som však objavila jednoznačne v oblasti ramien pri používaní palíc. To, že som nebola na ne zvyknutá, dokazovalo aj nesprávne nastavenie výšky. Až na druhý deň sa mi podarilo upraviť ich tak, aby mi neboli na obtiaž, ale na osoh.
Čím dlhšie sme kráčali, tým sa medzi nami znásoboval pocit spolupatričnosti. Navzájom sme na seba dozerali, pomáhali si. Mala som pocit, že sme si bližší, akoby medzi nami vznikalo isté človečie puto. Keď videli, že som v úzkych, poradili mi, kam a ako stúpiť. Alica sledovala každý môj krok. Cítila som sa ako mláďa vo svorke. Nazvali ma "Majkla, slovenská dcéra".
Keď sme vchádzali do dediny, stmievalo sa. Bol to krásny pocit obzrieť sa dozadu, a vedieť, že z tej tmavej hory ste prišli. Temno - ako hovoria Poliaci. Od poľnej cestičky sa pomaly vynárali prvé rozsvietené domčeky. Všade ticho a tma.
Po príchode na privát sa chlapi (domáci a Wieslaw) pustili do študovania viazania mojich mačiek podľa návodu. Obaja dali do pľacu svoje, s jednoduchším patentom. Závidela som najmä Poliakom, že mali také vreckové krátke remene so sponou, ktoré jedným ťahom obmotáte okolo šľapy. Mali ich schované v krabičke v rozmere asi 5x10cm. Vraj ich kúpili asi pred desiatimi rokmi v Čechách. V jednoduchosti je krása, aj praktickosť.
Kým sa mužské pokolenie zaoberalo technickými záležitosťami, Ala spravila kávu. Ich večera ma prekvapila - káva a varené pivo so sirupom a cukrom! K tomu smotanová polievka, klobáska a pirohy z polotovaru. Štamprlík vodky na záver. Moja večera: 2 chleby, mrkva, tuniak v konzerve a sáčková polievka. Nemám rada tieto sušené náhrady, ale občas ide rýchlosť prípravy pred kvalitou. Jedlo po celodennej túre (od 10 - 16:30) chutilo skvele. Najlepšie však chutia samotné endorfíny. Keď človek padne do postele unavený, ubolený, ale predsa šťastný. Doľahne na neho neuveriteľná eufória a pokoj zároveň. Ten pocit sa nedá vyvážiť ani sto čokoládami.
24.12. Štedrý deň: Deň III. - 9 hod.: Prielom Hornádu - Vlčia dolina - Kláštorisko - späť
Druhý deň sme vyrazili o dve hodiny skôr, teda o ôsmej ráno. Zdala sa mi byť väčšia zima ako predošlý deň. Ruky mi oziabali aj v rukaviciach, už na poľnej cestičke pred horou. Obávala som sa, čo bude, keď vojdeme dnu. Moja predtucha sa nenaplnila, pretože tam bolo teplejšie. Či tomu tak bolo naozaj, alebo to spôsobilo len moje zahriatie pohybom, je otázne. Tentokrát sme sa vybrali do Kláštoriska druhou stranou, popri rieke Hornád. Vybrali sme si náročnejšiu trasu - po rebríkoch, stupačkách, popri reťaziach. Tá námaha, adrenalín, však stáli za to. Hornád, rieka miestami zamrznutá, inokedy tečúca, okolo skaly, jaskyne so stalaktitami, cencúle vytvárali krásne obrazy.
Prešli sme aj dvomi mostami, z ktorých bol krásny výhľad. Asi uprostred cesty sme objavili stromček, ktorý niekto vyzdobil drevenými figúrkami a sušeným ovocím. Niekto si dal tú námahu, a potešil ďalších turistov. Tých v tom období nebolo veľa. My sme za dva dni stretli jeden párik mladých ľudí, a potom asi troch mužov. V lete vraj človek musí niekedy čakať aj hodinu, kým vôbec môže vstúpiť do Raja, pretože inak by ani neprešiel cez tie masy ľudí.
Páčila sa mi Alicina detská radosť, keď skúšala dupať po ľade, alebo zhadzovala sneh z vetvičiek, či oblizla ľadovú kryhu. Pri niektorých oblastiach boli chvíle, kedy som pocítila neistotu, kam položiť nohu, ako ďalej. Ale sila ducha mi ho pomohla prekonať strach. Ak verí duša, verí aj telo. Keď to vyzeralo na pád, zachránili ma palice. Alica bola akoby mojím anjelom strážnym, a vždy kontrolovala, či nepotrebujem podať ruku. Ak mi niekedy nevyšiel krok, pošmykla som sa a treskla do skaly, bolesť som vnímala len chvíľu. Radosť z cesty ju prehlušila. Po prejdení najťažších úsekov ma Ala pochválila, ako som to dobre zvládla:
„Vidno, že si fajná dievčina." Jej štrnásťročná neter sa tak bála, že pri pohľade na rebríky jednoducho odmietla ísť ďalej. Mňa turistika však baví, aj keď som úplný amatér. Keď sme však boli malí, s našimi sme chodievali po lesoch, po kopcoch. Pamätám si, že som sa vtedy pýtala, aký to má zmysel, chodiť hore dolu bezcieľne, a strašne ma to otravovalo. Najmä v predpubertálnom veku. Tá príroda však ostala vo mne zakorenená. Čím som staršia, tým mi viac chýba. „ Ten pocit, prejsť cez to všetko, byť hore, a potom sa dolu vrátiť živý.. To nevysvetlíš ľuďom, ktorí do hôr nechodia." vyliala si dušu Alica, a ja s ňou môžem len súhlasiť. Keď vidím, koľko obaja vládzu, hlboko sa skláňam pre ich výkonmi. V ich veku, najmä vo Wieslawovom (73), už väčšina dôchodcov chodí o paličke, mnohí už ani chodiť nevládzu, alebo sú pripútaní k lôžku úplne bezvládni.
Alica ešte Wieslawa napomenie, že by mal cvičiť. Predsalen je už pomalší, zadýcha sa. Často na neho čakáme.
„Videla som aj o mnoho starších ľudí liezť, a ako rýchlo sa pohybovali. Dokým má človek zdravé srdce, môže chodiť." prekvapivo dodáva.
V horách sú si všetci rovní. Stierajú sa rozdiely v pohlaví, veku, vzdelanie či kariéra nehrajú žiadnu roľu. Ala a Wieslaw nemajú deti, a predsa sú šťastní. Cestujú po svete, objavujú krajiny, získavajú priateľov. Vo Švédsku boli spolu 4x, Wieslaw spolu 8x. Veľmi sa im tam páči.
„Moji rovesníci rozprávajú iba o synoch, vnukoch.. Žijú životy druhých, prestali žiť ten svoj.. prakticky sú už mŕtvi." hovorí Wieslaw, ktorý chápal moju túžbu po samote a podporil ma v rozhodnutí: „Je dobré odísť niekedy od rodiny, priateľov.. Málokto to dokáže."
„Kedysi sme boli taká partia, postupne sa však rozpadla. Ja už chodím deviaty rok sama do hôr. Bola som už všelikde, ale najmenej narušená príroda človekom, je podľa mňa v Slovenskom raji." pridáva sa Alica.
Keď sme sa dostali na Kláštorisko druhýkrát, bol to skvelý pocit. Snehu viac ako deň predtým, oblaky sfarbené do fialova. Keďže sa mi zdalo byť teplejšie, využila som príležitosť, a konečne si to tam pofotila. Od spolužiačky mi prišla smska: Veselé Vianoce! Predstavila som si, ako väčšina Slovákov (a nielen ich) vysedáva celé dni pred telkou a pozerá Mrázika či Popolušku.
Mne sa pred očami vynorila skutočná rozprávka - zasnežený horský hrebeň s chatkami, slamou pre srnky, štebot vtáčikov rozliehajúci sa v tichu, zurkot vody. Už druhý deň som bola na nohách, dýchala horský svieži vzduch.. Nič mi nechýbalo. Naopak, cítila som absolútny pokoj, splynutie s prírodou a radosť zo seba samej. Pocit duševného naplnenia, ktorý sa nedá opísať.
Cestou späť som nadobudla sebaistotu, mala som chuť kráčať rýchlejšie ako moji starší spoločníci. Tak som si vždy nadbehla nejaký úsek, a niekedy zastavila, aby ma nestratili z dohľadu. Ako náhle sme sa videli, pokračovala som. Príchod do dediny opäť sprevádzala tma. Všetko bolo akoby vypočítané.
Už som si chystala svoju obvyklú večeru - sáčkovicu s tuniakom a chlebom, keď sa ma Alica opýtala:
„Môžeme ťa poprosiť, či by si s nami nepovečerala?"
Bolo to veľmi milé, súhlasila som. A tak som okúsila poľskú tradičnú štedrú večeru: hubovo-smotanová polievka s cestovinami, boršč, pirohy plnené kapustou alebo hríbami, nakladaný sleď s chlebom. Za tým štamprlík našej Borovičky. Wieslaw si ju veľmi pochvaľoval. Ešte sme ani nezačali jesť, a prišli domáci s hrncom kapustnice, kysnutým ploským chlebom (východniarska špecialita) a tanierom plným vlastnoručne spravenými zákuskami a vykysnutým orechovým, makovým závinom. Na stole dve fľaše vínka. A tak som mala večere dve - jednu poľskú a jednu slovenskú. Sedeli sme všetci pri stole, rozprávali sa, jedli, pili.. Smiali sa nad veselými historkami, zamysleli sa nad vážnymi udalosťami a neľahkým životom, ktorý má vždy posledné slovo. Miešali sme nielen témy, ale aj jazyky či nárečia - poľštinu so slovenčinou košického regiónu, občas angličtina. Keď sme sa dostali do úzkych, pomohli slovníky. Konečne som pochopila, že „ciežka droga" hovorí o „tažkej ceste", o „narkotyku", ako znie v poľštine droga v našom poňatí. Niekedy som sa úplne stratila v konverzácii, najmä pri rýchlejšom tempe. Vtedy som len súhlasne prikyvovala, na znak empatie. Keď sa človek vyrozpráva, uľaví sa mu. Aj keď druhá strana nie vždy rozumie, stačí, že počúva.
Áno, bola som na Vianoce s cudzími ľuďmi, ale nebolo mi smutno. Práve naopak. Našli sme medzi sebou spojenie. Dozvedela som sa nové veci, ochutnala nové jedlá, zabavila sa, aj sa zamyslela. Už dlho som necítila taký pocit spolupatričnosti. Tobôž nie v našej rodine. Samozrejme, že by som si to veľmi priala. No čas nevrátim, a zmeniť chod udalostí, nie je v mojim silách. Stále však mám samu seba - svoj rozum, svoje srdce, ktoré môžem naplniť šťastím podľa svojej ľubovôle. A za túto možnosť som veľmi vďačná. Viem, že v niektorých krajinách je mnohým ľuďom sloboda v rôznych oblastiach, odopretá.
25.12. Deň IV.: odchod
Na polnočnej omši (po poľsky pasterka) som nebola. Skolila ma únava, a budík na siedmu ráno bol dobrou motiváciou zaspať. Napriek tomu som sa od nervozity budila. Bála som sa, že zaspím, a ujde mi autobus. Tým pádom by som nestihla ani rýchlik, na ktorý som mala kúpený spiatočný lístok. V kuchyni sa stretnem s Wieslawom:
„Nechceš sleď?"
Zdvorilo odmietnem. Mastné jedlá mi nalačno nerobia dobre.
„Makrelu?" skúša ďalej.
„Klobásku neokoštuješ?" presviedča ma. Opäť krútim hlavou.
„Ale poľský chleb musíš ochutnať. Špeciálny." jeho smutné oči z mojich odmietnutí ma zlomili. Jasné, že chleba si dám. Náš síce chutí lepšie. Ale proti gustu žiaden dišputát.
Vidím, že nevie pochopiť, ako mi môže na raňajky stačiť chlieb, čaj a musli tyčinka. Ja sa zas čudujem nad poľskými raňajkami - pre mňa je niečo nepredstaviteľné dať si ráno zavináča alebo klobásu! Môj žalúdok by to neudržal.
Ešte chvíľu debatujeme pri stole. Vymeníme si maily, aby som im poslala fotky, a ostali sme v kontakte.
„Neostaneš?" pýta sa asi tretíkrát Wieslaw. Rada by som, ale nemôžem. Keby som nemala kúpený lístok, asi by som ešte aspoň deň ostala. Škoda. A tak sa lúčime. Vzájomne si poprajeme všetko dobré, veľa zdravia. Ďakujem im za skvelú spoločnosť, pomoc, oporu. K samote patrí spolupatričnosť. A ja sa jej rozhodne nestránim, práve naopak, som za ňu vďačná. Keby som sa však neodvážila sama odísť, nikdy by som nezažila, to čo som zažila. Vianočnú bajku po polsku.
Chcela som sa rozlúčiť aj s domácimi, na moje klopanie však nereagovali. Pred vchodom na mňa pozeral pár smutných psích očí.
Z autobusu som videla slávnostne oblečené staré babky, rodiny, matky či otcov s deťmi. Brána pred kostolom bola otvorená, taktiež dvere príbuzných rodín. V Spišskej Novej Vsi mám ešte hodinu a pol času. V hale vlakovej stanici sú všetky miesta obsadené, tak som si našla kútik pri radiátore, a píšem do zošita opretého o parapetnú dosku pod oknom. Zabávam sa na znelke hlásenia vlakov, ktorá pripomína tóny z Beethovenovej Für Elise.
Cestou naspäť si lúštim sudoku, a dopĺňam do mojej Mind map (myšlienkovej mapy) Hory.
Keď sa ma niekto spýta, aké som mala Vianoce, môžem s čistým svedomím povedať:
„Bardzo dobrze!"
:)
