Hovorí sa, že knihy sú prežitkom. Je to nezmysel. Svedčia o tom čísla predaných kníh, množstvo ľudí s knihou v ruke na rozličných miestach, plné knižnice nielen kníh, ale aj ľudí. Siahajú po knihe z viacerých dôvodov - jedni v nej vidia zdroj vedomostí, vzdelania, iní potešenia, oddychu, rozptýlenia. Ďalší ju majú po ruke, aby si krátili čas (v čakárni, v MHD, dokonca aj v škole, práci - ak to okolnosti /ne/dovoľujú). Sú aj takí, ktorí ju považujú za nutné zlo (povinné literatúry, odporúčaný prameň ku skúškam). Knihy tak v nich vyvolávajú nechuť, často až odpor. Ja som povinné čítanie na ZŠ aj SŠ vždy čítala poctivo. Priznám sa, mnohokrát mi to nevoňalo a musela som sa premáhať. Niekedy som zistila, že to vlastne až také zlé nebolo alebo naopak som sa usvedčila v názore, že mi to nič nedalo. Je však rozdiel čítať na príkaz. Knižka, ktorá je kvalitná sa ľahko sprotiví, ak nás do jej prelúskania vedú druhé osoby. Nemyslím odporučenie štýlom: "Toto si musíš prečítať!" tu hrá sloveso musieť odlišnú rolu. /Dobré tipy môžte nájsť aj na facebooku, fórum Milujem knihy. Neraz som tam objavila naozaj dobrú literatúru./
. . .
Ja knihy milujem. Áno, je to láska. Deň bez knihy je ako deň bez slnka. Prázdny. Čítam rôzne žánre - začínala som Betty McDonaldovou, prešla som cez Agathu Christie, životopisy, senzáciou HP, voľným štýlom Virginie Woolf, ženské romány od Nesvadbovej, Urbaníkovej, cez sfi-fi od Isaaca Asimova, horory od Kinga, .. je toho naozaj veľa a stále nie dosť. Z poézie: Charles Baudelaire, Prevert, Shakespeare, Emily Dickensonová, z "našich" Jiří Wolker, Maša Halamová, Ivan Krasko, Milan Rúfus..
Inšpiráciu do života čerpám aj z filozofie. Najprv to bol Seneca, v poslednej dobe Buddha. Asi príliš veľký skok v dejinách. A predsa mám pocit, že ich myšlienky zapadajú aj do dneška a pomáhajú mi prežiť v krajšom svetle.
. . .
Jednu dobu som dokonca čítala rad radom stránky s drogovou tématikou. Doteraz som tak znalá problematiky, že by som slovnou zásobou vedela zapadnúť medzi feťákov.
Včera som dočítala V tieni mafie od Kariku, a začala som sa zaujímať o slovenské podsvetie publikované v médiach.
Tieto témy sú pre bežného smrteľníka zaujímavé, nakoľko oplývajú svojou záhadou a neprebádanosťou. Možno je to človeku dané, že ho láka spoznať tie najväčšie špinavosti.
. . .
Je zvláštne, že na mnohé si človek nespomenie. Prečíta a zabudne. A niektoré prózy, verše, akoby v ňom prebývali. Doslova žili.
Mojej mamy babička vraj hovorievala: "Kniha, to je nejlepší přítel člověka!"
Čoraz viac tomu verím.
Existuje taký citát, ktorý sa mi veľmi páči: "Čím viac spoznávam ľudí, tým viac mám radšej svojho psa." (Mark Twain)
Myslím, že by sa to dalo ľahko aplikovať na knihu. Ja sa často do kníh priam schovávam pred ľuďmi. Alebo pred svojimi problémami. Nachvíľu sa odpútam a pozorujem iný príbeh ako ten môj. Stotožňujem sa s hlavným hrdinom, stávam sa niekým iným. Je to únik zo skutočného sveta a starostí.
Viem, že len dočasný..kým nezatvorím knihu. A neprečítam poslednú stránku..
Vivat realita!
Teraz ma ospravedlňte, idem znova uniknúť:)
