reklama

Odraz

Vidím pred sebou ženu. Vlastne je ešte dievčaťom. Pripadá mi smutná, taká neuveriteľne smutná. Nosí čierne oblečenie, aby zakryla obliny, za ktoré sa hanbí. Má rada ľudí, ale bojí sa ich. A tak ich len tíško pozoruje. Najradšej by sa stala neviditeľnou, aby ju nikto pri pozorovaní nevyrušoval. Cíti sa strašne sama, v tej malej izbietke na treťom poschodí. Niekedy ani nevyjde von, len fotí oblaky z okna. Inokedy nedokáže ráno vstať z postele. Desí ju predstava ďalšieho dňa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Je zúfalá. Bezmocnosť, rozorvané srdce, negatívne myšlienky. Svoju frustráciu kompenzuje jedlom, sladkosťami. Vie, že by s tým mala prestať, ale nejde to. Točí sa v jednej časovej slučke. Samota, obsesia, výčitky, depresie. Občas akoby precitla – v prítomnosti kamarátov, alebo počas dlhých prechádzkach popri rieke. Chvíľu sa teší zo svojho malého víťazstva, ale radosť netrvá dlho. Jedna lastovička leto nerobí. Navyše, zima prišla. Tma, stále iba tma. Kedy to skončí?

Dni totálnej apatie sa striedajú so svetlými chvíľkami. Keď je na dobrej vlne, vraví si, že to musí nejako dobojovať. Veď prežila aj o mnoho ťažšie životné skúšky. Väčšinu času je však v letargii či vo vnútornom vypätí. Kým občas má chuť niečo rozbiť, inokedy s chladným prístupom rieši svoj závet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Prečo si tak ticho?“ obráti sa na ňu kamarátka, ktorá sa dovtedy bavila s ostatnými z partie.

„Neviem.“ odpovie stroho. Nemá čo povedať. Chcela by, ale má pocit, že jej niekto vyrezal jazyk. Aj keby sa nadýchla, že chce niečo podotknúť, ostalo by ticho. Ústa do prázdna.

„Ty sa s nami necítiš dobre?“

„Cítim. Práveže som veľmi rada, že som s vami.“ odvetila potichu.

„Ale musíš to aj ukázať, lebo my to nevidíme.“ ukázala jej zrkadlo.

Možno to pochopí neskôr. Zatiaľ však iba sedí a sleduje situáciu okolo. Žije vo vákuu, kde sa jej nikto nedotkne, kde nič necíti.. kde nie je kyslík.

Uvoľnenie nastáva v okamihu, keď sa oprie a vlak sa pohne. V tých dvojhodinových jazdách ožíva. Necháva za sebou krajinu, ľudí, domy. Vlak ako medzičas, kým úplne odíde a príde. Všetko pred a potom, je trápenie. Kde bude, s kým, čo bude robiť. A keď sa chvíľu cíti šťastná, znovu odchádza. Táto rozpoltenosť ju raz zničí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

. . .

Trvá to už pol roka. Je smutná. Šialene smutná princezná. Keby tak mala kúzelnú paličku, a vedela by sa zmeniť zo dňa na deň. „Jedno šťastie a jednu lásku, vás poprosím!“ zaželala by si neskromne. A k tomu tip-top postavu a dlhé vlasy. Ale ešteže jej ostal rozum, ktorý sa na takéto túžby pozerá skepticky. Plán, je potrebný strategický plán! V plánovaní bola vždy dobrá, a tak berie papier a ceruzku.

Vypisuje dlhé zoznamy vecí, ktoré by chcela na sebe zmeniť. Usmeje sa. Avšak má príliš vysoké nároky. Najprv musí vyhnať ten hlas, ktorý ju presviedča o vlastnej neschopnosti. Ten však vyhnať nevládze. Je príliš silný súper. Na rozdiel od nej, sa nevzdáva. Vytrvalo ju informuje o jej nedostatkoch, chybách, trapasoch, či zdanlivo šťastnej minulosti, ktorá je dávno preč. Ten hlas je ako tieň, na každom kroku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Môžem ťa ubezpečiť, že takto nevyzerá depresia.“ povedal so zdvihnutými kútikmi úst, vtedy v uličke s mravcami na dome. To ju však neupokojilo, naopak rozhorčilo. „Ako sa opovažuje posudzovať môj stav?“ pomyslela si v duchu s tromi výkričníkmi za otázkou. Nevedel „oceniť“ jej bolesť, a čiernu nazval modrou. Napriek tomu ho mala rada. Pre jeho iskry v očiach a čistú dušu hudobníka. Len žiadne city! Nechce predsa stratiť kamaráta.

Misia splnená. Koniec sa blíži. Odchádza domov. „Tak čaute a majte sa tu pekne! Niekedy vás prídem navštíviť.“ rozlúči sa a dúfa, že jej slová majú reálny potenciál. Návrat je krutý. Spolužiaci jej pripadajú úplne cudzí. Cudzie tváre, cudzí ľudia. Je tu dobre? Nepomýlila si budovu? Očividne nie, chodí na rovnaké hodiny. Ale nemá žiadne spoločné témy. Zatiaľ čo oni spravili pár seminárok a ľahkých skúšok, ona krvopotne preliezala predmetmi. Snažila sa porozumieť Canonu, ktorý nie je Nikonov rodinný príbuzný, sedela celé hodiny nad príkazmi v štatistickom programe, a stokrát nahrávala svoje vstupy na diktafón. Kým sa triasla, že bude musieť vrátiť grant, oni riešili kam pôjdu na obed. Pocit nespravodlivosti a odcudzenosti umocnil čiernu dieru v jej srdci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

. . .

Bol február. Posledná skúška na zahraničnej univerzite. Pán režisér sa nezľutoval, a dal jej C. Nevadí. Má to za sebou. Kameň odpadol. Po dlhej dobe. Jedného dňa v kalendári svieti krásny dátum 22.2. To bol deň, kedy začala cvičiť. Čítala, že trvá priemerne mesiac, kým sa z nejakej činnosti stane zvyk. A tak sa rozhodla, že vydrží tridsať dní, a uvidí. Ako sa dni míňali, cítila, že je silnejšia. Vidina krátkodobého cieľa sa jej zdala bližšia ako nereálne sny o skvelom živote. Toto očakávanie v nej rástlo, a postupne začalo meniť bunky chorého tela a mysle. Srdce v karanténe.

Marec. Vydržala. Chýbal jej však jeden dôležitý element – ľudia. Práve v tej dobe, natrafila na článok v denníku, v ktorom redaktorka testuje rôzne druhy pohybových aktivít. Zaujal ju Bootcamp. Čo to je? Nikdy o tom nepočula. Hodila výraz do googlu, a klikla na prvú stránku, ktorú jej vyhľadávač našiel. Pozrela si video, spozornela. To by sa jej mohlo páčiť! Prvá hodina zdarma? Zaváhala. Má sa prihlásiť? Nesmelé kladné rozhodnutie sa stalo jednou časťou mozaiky, ktorá jej zmenila život.

Apríl. Cvičenie vonku, v kolektíve a pod dohľadom trénera, jej ukázalo nový rozmer športu. Prísť, vydať zo seba všetko, prekonať sa, a odísť "hotová", ale plná elánu. Užiť si ten pocit, keď zničené telo padne do postele. Nastúpila na kolotoč tréningov, začala sa opäť otvárať ľuďom. Čierna sa postupne zmýva.

. . .

Máj. Konečne má dôvod na úsmev. Užíva si slnko, štebot vtákov, šušťanie listov. Prestáva brať tmu za svoju nepriateľku. Vnútorný hlas zmenil rétoriku. Odrazu dokáže chváliť, vtipkovať, odľahčovať. Nie každý deň svieti slnko, ale aj dážď a vietor majú svoje čaro. Kvapky ochladia rozhorúčené telo, a po daždi sa lepšie dýcha.

Už sa nebráni citom. Prijíma a rozdáva. Voľne. Necháva sa viesť pocitmi. K dvom tréningom Bootcampu si pridala ešte dva tréningy s osobným trénerom, s ktorým beháva. Nedávno dala dokopy tím, a bežala s kamarátkami 8km štafetu. Nepravidelne chodí opatrovať pána so sklerózou multiplex, ktorý je od r. 2005 na vozíčku. Učí sa, ako s ním cvičiť a správne masírovať thajskou masážou. Uvedomila si, aká je šťastná, že sa môže hýbať – že môže sama ovládať svoje telo, a to telo ju poslúcha. Také šťastie mnohí nemajú.

Aj teraz plánuje, ale má lepší odhad. Občas jej to nevyjde, ale netrápi sa. „Život je neptretržitý proud.“ Videla raz napísané na plagáte v českej kaviarni. Čo má prísť, príde. Hlavne neprestať udržiavať balans, a nebáť sa úskalí.

Vidím silnú ženu. Stále má v sebe kus dievčaťa. Práve sa prihlásila na 10 km beh Železnou studničkou. Pripadá mi šťastná, tak neuveriteľne šťastná. 

Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stáli a ktorí sú stále mojou oporou! Veľmi si to vážim, a nosím vás stále v mojom srdci všade so sebou. 

https://www.youtube.com/watch?v=r5mTJKg26jg

Michaela Brunovská

Michaela Brunovská

Bloger 
  • Počet článkov:  117
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozorujem. Počúvam. Píšem. Celým srdcom i dušou. Na plný úväzok. ____________________________________Informácia je bezodná studňa, do ktorej môže každý priliať alebo sa iba napiť. Je voľne prístupná. To je fascinujúce.Ak sa prostredníctvom novinára stáva informácia impulzom pre vyriešenie problému, mení apatiu na reakciu. To je satisfakcia. Panta rhei Zoznam autorových rubrík:  Čo som zažilaPocity nad cityFotografieMixér - úvahy a inéSeriály článkovPoéziaO Blogu

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu